Viem o jednej krajine...

Stredné Slovensko

opis, historia, osobnosti

Zoznam hradov na území stredného Slovenska:

Čabraď, Dobrá Niva, Fiľakovo

Pripravuju sa:

Blatnica, Kremnica, Lietava, Likava, Muran, Orava, Pusty, Reviste, Sasov, Sklabina, Somoska, Stary hrad, Strecno, Sulov, Viglas, Zvolen, Zniev,

Hrad Čabraď - obec Čabradský Vrbovok

Čabraď je zrúcanina hradu nachádzajúca sa pri obci Čabradský Vrbovok uprostred Krupinskej vrchoviny na kopci nad údolím Litavy. Pôvodne sa tento hrad nazýval Litava.

Postavený bol v 13. storočí v obci Huntovec a prvá písomná zmienka je z roku 1276. Patrí do skupiny stredoslovenských hradov, ktorých účelom bola ochrana ciest vedúcich k banským mestám. V druhej polovici 16. storočia bol dôležitou protitureckou pevnosťou a Turci sa ho niekoľkokrát márne snažili dobyť. Jeho stredoveké jadro sa skladalo z ústrednej veže chránenej štyrmi baštami a z hradného paláca, ktorý stál nad dobre kontrolovaným zalomeným vstupom do horného nádvoria. V polovici 15. storočia bol hrad na krátku dobu aj sídlom Jiskrových vojsk. Roku 1511 sa stal majetkom ostrihomského arcibiskupa T. Bakócza, ktorý ho dal okolo roku 1520 upraviť a prestavať. S opevňovacími prácami a s rozširovaním obytných priestorov sa pokračovalo aj v druhej polovici 16. storočí, a to hlavne na predhradí. Hrad bol v tej dobe vo vlastníctve Pálffyovcov a po nich ho dostal do vlastníctva vojenský veliteľ Ján Krušič, pôvodom z Chorvátska. Roku 1622 získal hrad do držby ďalší vojenský veliteľ P. Koháry. Posledné prestavby v 17. storočí premenili vnútorný hrad na pohodlné panské sídlo. Keď sa v 18. storočí Koháryovci presťahovali do novopostaveného honosného domu vo Svätom Antone, význam hradu rýchlo upadal. Úpadok bol urýchlený tým, že ho i sami majitelia roku 1812 nechali podpáliť, aby tým zabránili obsadeniu hradu lúpežnými rytiermi. Súčasťou hradu je aj sýpka, dostavaná do areálu hradu v 19.storočí. Na posledných kresbách z 19.storočia ju vidno ešte ako funkčnú budovu, dnes už je tak ako hrad v ruinách.

Povesť o somárovi a hvezdárovi

Na čabradskom zámku sa žilo veselo. Všetkého bolo hojnosť. Kastelán deň čo deň hýril so svojimi dvoranmi. Na zámku sa stále ozývali veselé pesničky a duneli bujné tance...
Čabradský kastelán mal v hojnej miere všetkého, čo si len jeho oči zažiadali. Ľud sa ho bál a bol mu pokorne poddaný, už i preto, že kastelán bol prudkej povahy, neústupčivý. Bol náruživý poľovník, preto mu veľmi záležalo na tom, aby vždy vopred vedel, aké bude počasie.
A tu to bolo, čo nemal... Nemal spoľahlivého hvezdára, ktorý by vedel s istotou predpovedať počasie. I zaumienil si, že si ho nájde, čo by čo bolo. Usilovne sa pustil do hľadania, ale hoci sa i vtedy našlo dosť učených ľudí, vzdelaného, súceho hvezdára sa mu nájsť nepodarilo. Vec ho začala už i mrzieť, ale nechcel popustiť.
Rozposlal svojich ľudí po širokom-ďalekom kraji, aby mu našli a priviedli na zámok hľadaného učenca. Ale jeho ľudia sa vracali sami. Nijakého súceho hvezdára, vraj, nenašli. Niet ho a niet! Kastelán sa rozzúril.
- A jednako musím mať hvezdára! - zakričal mocným hlasom a znova rozposlal svojich sluhov do sveta. - Odkiaľ ho dovediete, odtiaľ ho dovediete, ale doviesť mi ho na zámok musíte. No pokusy sa nedarili...
Preto sa sluhovia zišli na poradu a lámali si hlavy, ako predstúpiť pred neúprosného kastelána bez hvezdára. No nič rozumného nevymysleli. A už-už sa chceli rozísť, keď najstarší a najskúsenejší z nich sa udrel do čela a povedal:
- V dedine pod hradom žije všetkými masťami mazaný prefíkanec, akýsi Filip, ktorý podľa letu vtákov a iných znamení s istotou predpovedá počasie. Za dlhý čas bol aj valachom, nuž pozná aj hviezdy. Veď cez dlhé noci sa dosť na ne nahľadel! Bol aj vojakom, pochodil svet! Vie niekoľko rečí a je aj ináč vycibrený, múdry a prefíkaný! Poďme k nemu a spravme z neho hvezdára!
Sluhovia voľky-nevoľky pristúpili na spásonosný, ale zároveň aj nebezpečný návrh, a pobrali sa k Filipovi.
Filipovi sa myšlienka hneď zapáčila, ale predsa sa bál, aby klamstvo nevyšlo na svetlo božie a vec sa neskončila žalostne, lebo vedel, že kastelán je prchký a neúprosný. Ale keď ho sluhovia ubezpečli a prísahou sa mu zaviazali, že o celej veci nikomu ani slova nepovedia, pristal. Hradný pán až jasal a na počesť nájdeného hvezdára usporiadal ešte toho dňa skvelú hostinu, ktorá sa pretiahla na niekoľko dní.
Filipovi sa začalo dobre žiť. Stal sa na hrade pánom, ktorého rozkazy musel každý bezpodmienečne poslúchnuť.
Spyšnel a skoro zabudol, že len pred nedávnom pásaval ovce. So služobníctvom sa ani do reči nepúšťal. Ba ešte aj pre tých, ktorí spravili z neho veľkomožného pána, mal len pohrdlivý úsmev.
Zle to padlo sluhom a veru radi by sa mu boli nejako pomstili. Ale ako?... Veď keď ho prezradia, prezradia aj seba, a hnev kastelána uvalia len na seba! Museli mlčať a znášať tyranstvo nafúkaného nepravého hvezdára, ktorý sa medzitým už celkom vžil do svojho remesla. Kastelán si ho vážil a nebolo veci, o ktorej by sa najprv s ním nebol neporadil.
Raz pred poľovačkou šiel sa k Filipovi poradiť o počasí. Filip práve spal po prehýrenej noci, nuž veru nijako sa mu nechcelo vstávať a ísť skúmať, aké bude počasie. I zamrmlal, že hej, počasie bude skvelé, že sa môže ísť poľovať. Potom sa obrátil na druhý bok a tuho chrápal. Kastelán, uspokojný odpoveďou, bez rozmýšľania sa pustil so svojou družinou do hory. Mal veľmi dobrú vôľu a keď videl pred zámkom sluhu, ktorý sa trápil so zatatým somárom, lebo mu nechcel ťahať káru, zakričal na neho:
- Hej!...A akého to máš múdreho somára, keď ťa nechce poslúchať?!
- Ale, to vždy s ním tak býva, keď má prísť búrka, - odpovedal sluha pokorne. Kastelán sa zasmial.
- Čože? Búrka?...Ha-ha-ha...
- Veru tak, - prisvedčil sluha. - Keď somár má celkom spustené uši, je isté, že príde búrka.
Ale kastelán nechcel veriť, že by sa obyčajný somár lepšie vyznal v počasí ako jeho vyskúšaný hvezdár.
- Nuž teda, - vravel žartom, - ak bude dnes búrka, počkaj ma tu a ja tvojho somára vymením za takého, čo vie aj po latinsky.
Sluha nerozumel, čo pán tým myslí, ale zato sa hlboko poklonil a čakal. Len čo kastelán zašiel na kraj hory, obloha sa zatiahla, treskol hrom a spustil sa strašný lejak. Družina sa rozutekala na všetky strany. Kastelán ostal sám. Dážď sa lial neprestajne a hromy divo bili... Na dovŕšenie všetkého ešte si kastelánov kôň zlomil nohu, takže kastelán sa musel pobrať pešky do zámku. Konečne ukoňovaný, polomŕtvy sa dostal domov.
Služobníctvo sa už triaslo strachom pred jeho hnevom. Ale - div-divúci! - kastelán nehromžil, ani neklial, len si dal predvolať sluhu, ktorému kázal čakať so somárom pred zámkom. Sluha prišiel celý prestrašený a uprel na prísneho pána nechápavý pohľad.
- Či vieš, čo som ti bol sľúbil pred búrkou? - opýtal sa ho kastelán.
Sluha sa len díval a díval. Veď akože to mal vedieť, keď z pánovej reči ani slova nerozumel?
- Vypriahni somára! - rozkázal kastelán. - Oddnes sa bude pásavať tu pod hradom. Ale aby sa ti nestala krivda, káru ti bude ťahať môj učený hvezdár...!
A tak sa aj stalo. Filipa dal zapriahnuť do káry a zo somára si spravil hvezdára.
Od tých čias somár na čabradskom zámku veštieval počasie a - ako povesť hovorí - pán bol s veštbou vždy spokojný. Ale Filip pri svojom novom remesle dlho nevydržal, hneď na druhý deň zutekal... A od tých čias ani chýru o ňom...

Hrad Dobrá Niva - obec Podzámčok

Zrúcanina hradu na homoľovitom kopci, tesne nad obcou Podzámčok a cestou zo Zvolena do Krupiny. Výrazná homoľa, viditeľná od cesty.

Hrad vznikol v druhej polovici 13.storočia a strážil vyústenie cesty do Zvolena z úzkeho kaňonu. Písomne sa prvýkrát spomína v roku 1306 ako castrum de Dobronya. Prislúchal ku komitátnemu hradu vo Zvolene ako predsunuté opevnenie Pustého hradu. Neskôr sa stal kráľvským majetkom pod správou kastelánov. Okolo roku 1500 sa stal majetkom Štefana Verbocziho. Ten bol za dvojvládia po moháčskej porážke priaznivcom Jána Zápoľského, no štastie nakoniec žičilo Ferdinandovi Habsburgskému, ktorý nakoniec hrad získal a stal sa znovu kráľovským majetkom. Význam hradu sa zvýšil počas tureckých nájazdov koncom 16.storočia. Najvážnejšie nebezpečenstvo hrad zažil počas útoku sečianskeho a fiľakovského bega v roku 1583. Hrad sa podarilo ubrániť najmä vďaka včasnej pomoci zvolenského kapitána Juraja Barbariča. Na prelome 16. a 17. storočia hrad niekoľkokrát menil majiteľa, až sa nakoniec stal majetkom Esterháziovcov. V roku 1805 odkúpila kráľovská kancelária pre potreby banskej komory. Zrejme až po tomto dátume došlo k chátraniu hradu.

Z hradu sa zachoval iba prstenec valového opevnenia, priekopy, náznak vonkajšej hradby pri vstupe a na hornom hrade jediný súvislý múr s dvojicou konzol, kedysi držiacich renesančný arkier. O výzore hradu si môžeme urobiť čiastočný obraz z opisu Alexandra Esterháziho z roku 1668. Hrad pozostával z dvojposchodového, podpivničeného paláca, ktorý vo výške prvého poschodia spájala vonkajšia chodba s iným objektom. Okrem hlavnej budovy tu boli aj ďalšie stavby doplnené ochrannými baštami a pevnou bránou.

Fiľakovský hrad - obec Fiľakovo

Čiastočne rekonštruovaná zrúcanina na nízkom, strmom hradnom brale priamo v meste.

Už v 12. storočí stál pravdepodobne na mieste hradného vrchu kamenný hrádok, resp. hrad. Prvá zmienka o hrade je z roku 1242, kde sa píše, že Fiľakovský hrad prestál nájazd Tatárov. Hrad vlastnilo viacero majiteľov, medzi nimi aj v rokoch 1311-1321 Matúš Čák Trenčiansky. V rokoch 1348 a 1385 sa v listinách spomína ako kráľovský majetok. V roku 1435 ho dostali do zálohy Perényovci, v roku 1440 majiteľka hradu - kráľovná poverila zabezpečením panstva Jána Jiskru. V roku 1483 dobili hrad vojská kráľa Mateja Korvína a vyhnali z hradu Štefana Perényho. Od roku 1490 je správou hradu poverený kapitán Rakšaj, ktorého dcéru si zoberal za ženu František Bebek a hrad dostáva ako veno. Silnie turecké nebezpečenstvo a preto dáva hrad v roku 1551 prestavať podľa plánov taliana DaVerdaneho na mohutnú renesančnú pevnosť. Spolu s hradom sa vybuduje aj mestské opevnenie nadväzujúce na hradné. Hrad sa napriek snahe obrancov však o tri roky neskôr dostal do rúk Turkov, ktorí ho vlastnili 39 rokov. Odtiaľ vládol beg Hamza a po ňom beg Šaman veľkej časti južného Slovenska – Fiľakovskému sandžagu. Cisárske vojská dobyli hrad späť od Turkov až v roku 1593. Hrad na príkaz snemu 1602 a 1604 obnovili, ale hneď ho obsadili bocskayovské vojská. Časté vojenské nepokoje medzi mocenskými skupinami habsburskej ríše a cisárom si vynútili aj rýchle a opakované úpravy – v rokoch 1608, 1609, 1613 a znova v roku 1619 (po požiari 1615). V rokoch 1621-1623 o hrad bojujú bethlenovci, kapitánom hradu je Tomáš Bosnyak, Judita Bosnyaková, a počas Rákocziho povstania, keď je kapitánom František Wesselényi obsadí mesto cisárske vojsko. Hrad aj mesto prosperujú, na Červenej skale je postavená strážna veža a na Strážnej hore je trvalo umiestnená posádka. V hrade sa konajú zasadania a porady okolitých žúp. V rokoch 1650-1664 je kapitánom hradu Adam Wesselényi, a od roku 1657 sa dedičným kapitánom stáva Štefan Koháry I. a od roku 1667 Štefan Koháry II., ktorý dáva v roku 1672 opraviť hradné múry akoby predpokladal vznik Thökölyho povstania. Ten na hrad v roku 1678 zaútočí, ale nedobije ho. Rok 1682 je pre hrad aj mesto osudným. Thököly sa za výdatnej podpore Turkov (60tis. Vojakov) sústredí na znovudobytie hradu, čo sa im po ročnom obliehaní aj podarilo. Hrad vyhorel spolu s hradom zhorel aj župný archív a mesto bolo zničené. Odvtedy bol hrad v ruinách. Od roku 1972 sa uskutočňuje konzervácia hradných ruín. Po rekonštrukcii Bebekovej veže sa v nej zriadila historická expozícia hradu.

 

Blatnický hrad

 

 

 

 

pripravuje sa!